Na jeho webstránke je informácia Najlepší Slovák na Rely Dakar. Štefan Svitko, slovenský motocyklový pretekár a dlhoročný reprezentant SR v endure, dokázal to, čo sa ešte žiadnemu jazdcovi zo Slovenska nepodarilo – je trojnásobným majstrom Európy, 27-násobným majstrom SR v endure a cross country. Rodák z Oravy nemá hviezdne maniere, svoju športovú cestu si tvrdo vydrel. Porozprával nám o nej a aj o tom, ako mu na hviezdnej dráhe pomáhajú výnimočné zariadenia Garmin.

Čo bolo dosiaľ na vašej športovej ceste najnáročnejšie?

Keď chce človek dosiahnuť nejaký úspech, musí preň strašne veľa obetovať. Nemám na mysli len tréning. Už desať rokov mám aj vlastnú rodinu a z tohto hľadiska je najťažšie byť stále niekde preč. Dakar znamená trénovanie mimo Slovenska. Čím viac chce človek uspieť, tým viac musí trénovať. A kto nemá talent, o to viac sa musí snažiť.

Je viac toho, čo vám šport dal, alebo toho, čo vzal?

Určite mi viac dal. Napríklad disciplínu, lebo moji rodičia neboli športovci a ja som teda nikdy nemal žiadneho trénera – ani kondičného, ani technického na motorku. Všetko som sa musel naučiť sám. Čítal som, pozoroval som, videl som. Pre športovca je najdôležitejšia vôľa. Sledoval som jazdcov, ktorí jazdili Rely Dakar, vnímal som, čo všetko musia pre úspech spraviť. Svoje úspechy považujem za vydreté.

Ako si spomínate na svoje športové začiatky?

Bol som ako každý iný chlapec, mal som kamarátov, partiu, motorku, ale môj tatko mi vždy opakoval: Robíš to sám pre seba. Pochopil som, čo mi tým hovoril, a aj po rokoch sa k tomu vraciam. Dnes vnímam ako chybu, že som najlepšie roky premrhal, ale čas sa nedá vrátiť. Otec niežeby chcel, aby som bol pretekár, ale bavili ho motorky a chcel, aby som na nich jazdil. Keď som mal 15 rokov, netušil som, že budem pretekár a že sa budem športu venovať profesionálne. Dnes už malí chlapci majú svojich trénerov, toto mne v ich veku chýbalo.

Čoho ste sa ako motocyklový pretekár museli vzdať?

Keď som bol malý, veľmi rád som chodil na ryby. Rybárčil som, ešte aj keď som jazdil Dakar. Ale odkedy sa mi narodili dcérky, tak som s tým prestal, lebo času bolo čoraz menej a radšej som bol s nimi. No pre tie motorky robím veľa, iné hobby nemám. Keby som nejazdil Rely Dakar, tak mám o 70 percent viac času – hlavne pre svoju rodinu a pre seba. Ale tým, že som cieľavedomý a viem, že musím trénovať, keďže talentom ma Pán Boh nejako neobdaroval, všetko mám vydreté, musím viac jazdiť. To je aj zároveň moje mínus, že nič iné nerobím, len sa venujem tomuto športu.

Ako zvláda rodina toto vaše nasadenie?

Povedal by som, že už si zvykli. Manželka by bola najradšej, keby som už ako vrcholový športovec skončil, ale trvá to už 15 rokov a stále jazdím.

Tento šport si vyžaduje aj určité psychické nastavenie. Máte svojho kouča?

Nie, ani som ho nikdy nemal. Pokiaľ ide o Dakar, absolvoval som ho 16-krát, mám tri tituly majstra Európy, jazdil som aj majstrovstvá sveta, mám aj tituly majstra Slovenska. Ten psychický tlak je teraz na mňa väčší, ako keď som bol mladý. Dakar nie je len o fyzickej záťaži, ale aj o psychickom tlaku. Veď tam ideme 13 dní a jazdí sa iba raz za rok. Ideme 160 km rýchlosťou. Prejdeme 9 000 km, pričom zo súťaže môžete vypadnúť hneď prvý deň na desiatom kilometri. Chystám sa na to v podstate celý rok, ale stačí chvíľka nepozornosti a nedostatočná koncentrácia môže znamenať pád a vylúčenie z pretekov.

Keď som na Dakare, je to pre mňa oveľa väčšia psychická záťaž ako tá fyzická. Ale na druhej strane platí, že keď sa dobre pripravím fyzicky, oveľa ľahšie to zvládam aj psychicky. Vtedy si poviem: Keď sa aj čosi stane, počas roka som dal do toho maximum, je to šport.

Keď sa musíte na pretekoch rozhodovať, neraz ide o sekundy. Čo vám pomáha prísť do cieľa?

My športovci sa na pretekoch navigujeme, ale nefunguje to ako systém v aute v zmysle šípka vľavo, šípka vpravo. Ideme podľa stupňov aj podľa prejdených kilometrov. Nestačí len byť dobrý pretekár a byť zdatný, musíte sa koncentrovať na tú navigáciu a zvoliť si správny smer. Veľakrát sa totiž stane, že predo mnou sú deviati motorkári, stopy po nich sa začnú tratiť a ja sa musím sám rozhodnúť, kde som spravil chybu alebo kde zatočiť. To je o skúsenostiach. Dakar je dlhý a únava príde. Keď je človek viac unavený, menej sa koncentruje a môže sa stať, že na štvrtý deň počas rely urobí tri chyby na 150 km. Už sa stalo, že pretekár s hodinovým náskokom skončil piaty, lebo urobil navigačnú chybu. Taký je šport.

Ako sa na pretekoch vyrovnávate so strachom?

Keď si sadnete za riadidlá a naštartujete motorku, strach odchádza. Človek nad tým vlastne nerozmýšľa, až kým sa niečo nestane.

Čím musí človek disponovať, aby mohol robiť tento šport?

Bez peňazí sa tento šport robiť nedá. Je taká doba, že na to, aby športovec robil šport na vrcholovej úrovni a niečo v živote dosiahol, musí mať nejaké zázemie, rodičov, ktorí ho dokážu podporiť. Čím je človek starší, tým viac peňazí to stojí. V začiatkoch som mal dva roky jednu motorku. Na tej som odjazdil celú sezónu. Teraz zoderiem počas sezóny aj tri – štyri motorky, lebo chodím trénovať do Maroka, do Dubaja. Keď malý chlapec začína, nestojí to v podstate nič. Ale keď trénuje, úspory rodičov sa rýchlo minú. A málokomu sa podarí zohnať veľkého sponzora, aby ho posunul ďalej.

Cítite v športe, ktorému sa venujete, viac rivality alebo prajnosti a kolegiality?

Na Dakare si pretekári vzájomne pomôžu, na Slovensku je to ináč. Medzi ľuďmi by malo byť trošku menej závisti, lebo ten športovec, ktorý sa dočká úspechu, to nemá zadarmo. Veď čo všetko som pre to spravil! A z čoho mi bolo pritom ubrané? Jedna dcéra má desať rokov, druhá má sedem, snažím sa byť trošku viac s nimi, ale o veľa som prišiel, kým boli malé. Športové úspechy boli aj sú, ale na úkor toho, že som nevidel vyrastať svoje deti, lebo som bol stále preč.

Na čo kladiete dôraz pri svojom tréningu?

Čím som starší, tým viac musím trénovať, aby som dokázal udržať tempo s mladšími. Dakar je maratón, potrebujem mať hlavne výdrž. Robím dlhšie nočné jazdy, chodím trénovať do púšte. Keď sa Dakar skončí, jazdím po Slovensku.

Pri športe používate zariadenia značky Garmin. Aký podiel na svojich úspechoch im pripisujete? V čom vám pomáhajú?

Používam hlavne hodinky značky Garmin, aktuálne model Fénix 8, ktoré mi vypíšu všetko – aj to, ako som sa vyspal a či som sa zregeneroval. Poskytujú veľa informácií. Kedykoľvek otvorím aplikáciu Garmin Connect, môžem skontrolovať, koľko som odtrénoval za minulý rok, meriam si priemerný tep, sledujem, či som sa zlepšil – je to pre mňa motivácia do tréningu. Veľa to pre mňa znamená. Všetko dôležité a potrebné mi „garminky“ zaznamenávajú. Sú pevnou súčasťou mojej disciplíny, na ktorú kladiem dôraz nielen v rámci kondičnej prípravy, ale aj na motorke. Okrem toho stále pri tréningu používam hrudný pás HRM. Občas sa mi stane, že si ho zabudnem doma. Už som sa poň párkrát vracal aj niekoľko kilometrov. (smiech) Už si bez Garminu neviem predstaviť deň, je to už istá závislosť.

Hodinky Garmin vám teda dobre slúžia už dlhý čas. Prečo práve táto značka?

V minulosti som používal inú, konkurenčnú značku. Potom ma oslovila firma Garmin a začal som používať hodinky od nich, konkrétne model Forerunner 910. A som rád, lebo Garmin bol vždy ďalej vo vývoji. Máme dobrú spoluprácu. A oni majú aj iné produkty, napríklad tachometre, trenažéry či pedále, ktoré používam.

Hovorí sa, že zmena je život, lenže nie každý má zmeny rád. Chcete mať vždy najnovšie zariadenia od Garminu?

Chcem, pretože vždy niečo nové vymyslia a všetci si predsa želáme to najlepšie a najnovšie. Som v tomto ako každý iný človek. Mám rád trendy a držím krok s dobou.

Poznáte veľa športovcov, ktorí používajú zariadenia Garmin?

Jasné. Mám veľa kamarátov a poznám aj ľudí z vyšších kruhov, ktorí kedysi preferovali rôzne značky, ale teraz všetci používajú Garmin. Často mi aj telefonujú, pýtajú sa, čo nové má Garmin. Je to trend. Som vďačný, že ma podporujú aj na Rely Dakar, a keď vyvinú niečo nové, pošlú mi to.

Aké najdôležitejšie poznanie ste si dosiaľ zo svojej športovej kariéry odniesli do života?

Jazdím 25 rokov. Začal som ako chlapec z dediny, bez talentu a dokázal som byť na Rely Dakar aj druhý, aj dvakrát piaty. Nebola to náhoda, vyhral som etapu, takže úsmevne skonštatujem, že aj s malým šašom sa dá robiť veľké predstavenie.

Ďakujeme za rozhovor a želáme veľa športových aj osobných úspechov.