Rozhodoval sa medzi hokejom a bicyklom. Dnes patrí k slovenskej zjazdárskej špičke a preteká s najlepšou svetovou ligou. Jeho populárno-náučné videá na Youtube (Bike Mission) videlo od roku 2019 už viac ako dva milióny ľudí.
Špičkový slovenský zjazdár Rasťo Baránek o tom, ako mu bicykel a garminy zmenili život.
O Rasťovi v skratke:
Talentovaný rodák z Považskej Bystrice, 29-ročný Rastislav Baránek sa k elite v cyklistike prepracoval cez tvrdú disciplínu a tréningy, počas ktorých mu pomáhajú aj garminy. Šport sa stal jeho životným štýlom. Dlhé roky je členom Kellys Factory Teamu. Napriek úspechom je to skromný mladý muž, ktorý súťaže s horským bicyklom premenil na svoje živobytie.
OBSAH
Športové začiatky aj úspechy
Rasťo, čo rozhodlo o tom, že šport hrá kľúčovú úlohu vo vašom živote?
Z mojej rodiny som jediný športovec. Športu sa venujem odmalička, bavia ma všetky športy. Celú zimu hrávam hokej, rád cvičím, ale rád som aj behával, chodil na crossfit, rád sa hýbem. Najskôr som hral hokej za Považskú Bystricu, ale vždy ma bavil bicykel a postupne to prerástlo do toho, čo primárne robím.
A asi ma k tomu priviedli kamaráti, s ktorými som trávil čas. Oni sa bicyklovali tiež. Všetko sa to u mňa vyvíjalo postupne, nemal som žiaden špeciálny plán, ale keď došlo na rozhodovanie, tak som si vybral individuálny šport.
S bicyklom ste dosiahli veľké úspechy, dokonca ste naším reprezentantom v zjazde. Čo bolo vôbec to najťažšie na prepracovaní sa k špičke?
Na začiatku to boli určite financie. Začal som ako tínedžer, a ak by som nemal peniaze od rodičov, tak sa nepohnem dopredu. Pamätám si, ako sme boli za ušetrené peniaze (z menín, narodenín a pod.) kúpiť bicykel. A keď som začal trošku viac pretekať, dostal som zadarmo dresy od tímu, za ktorý som súťažil. Potom som mal zľavy na servis v cykloservise Martina Smatanu, ktorý ma dodnes podporuje.
Vyvíjalo sa to teda postupne. Keď som mal 18 rokov, dostal som prvý bicykel zadarmo. Nebol môj, ale mohol som pretekať, nemusel som ho kupovať. A odvtedy každý rok sa to vždy posunulo o čosi ďalej. Postupný proces. Viem, že veľa ľudí v tínedžerskom veku bojuje s tým, že nevedia zohnať peniaze na preteky, bicykel.
Neskôr hrá významnú rolu najmä trpezlivosť – vydržať, aj keď úspechy nie sú. Ani ja som ich na začiatku nemal, ale som trpezlivý. Vydržal som to robiť tak dlho, kým som sa nezlepšil. Najnáročnejšie teda na tom, ako sa prepracovať k špičke, je nevzdávať sa a robiť ten šport stále, hoci to možno vyznie ako klišé. Ja som jazdil vždy preto, lebo som chcel. Nemal som žiaden tlak ani od rodičov, ani od okolia. Bola to moja voľba. Asi preto sa mi podarilo uspieť.
Ja som jazdil vždy preto, lebo som chcel. Nemal som žiaden tlak ani od rodičov, ani od okolia. Bola to moja voľba. Asi preto sa mi podarilo uspieť.
Na internete máte svoje platformy, kde učíte ľudí správne techniky a vediete ich k disciplíne. Radíte, ako sa vypracovať na dobrých cyklistov. Ale kto učil vás? Ako ste napredovali?
Ja s mojimi kamarátmi sme boli samoukovia. Ale keď spätne vyhodnotím, kam sme sa až dokázali dostať, je to možno o to obdivuhodnejšie. V súčasnosti v bicyklových športoch už dobiehame vyspelé krajiny, máme tu rôzne bicyklové školy.
Mám kamaráta, ktorý má kvalitnú bicyklovú školu a plné triedy detí, ktoré sa odmalička učia správne bicyklovať. Toto u nás kedysi nebolo. Existovali len dva alebo tri letné kempy, kam človek mohol ísť za týmto športom, ale v podstate to bolo iba o jazdení, nebolo to celkom odborné.
Mňa takisto veľmi baví učiť tento šport. Je tu obrovský potenciál a je super odovzdávať to iným. Kým ja som sa to musel učiť 20 rokov, teraz sa to dá naučiť pomerne rýchlo. Preto aj ja sa snažím otvárať dostupné a nové možnosti ľuďom, ktorí o to majú záujem.
Kým ja som sa to musel učiť 20 rokov, teraz sa to dá naučiť pomerne rýchlo. Preto aj ja sa snažím otvárať dostupné a nové možnosti ľuďom, ktorí o to majú záujem.
Sú podľa vás na Slovensku kvalitné bicyklové tréningy?
Nemôžem hovoriť za všetkých, ale myslím si, že človek, ktorý ich chce nájsť, ich určite nájde. Sú tu aj odborníci a myslím si, že je aj dosť možností, hoci nie úplne všade. Horská cyklistika, ktorej sa venujem aj ja, je u nás síce stále akoby v plienkach, ale zlepšuje sa to – aj tým, že sú horšie zimy a čoraz viac ľudí v lyžiarskych strediskách chápe, že sa musia orientovať aj na leto. Vznikajú teda podmienky, traily, bikeparky atď.
Mali ste svoj vzor v cyklistike, napríklad v zahraničí?
Určite. Bol ním Sam Hill, legendárny Austrálčan, ktorý dodnes súťaží na vrcholovej úrovni. No ako príklad som mal rôznych športovcov z rôznych odvetví a dodnes som veľký fanúšik viacerých športov, či už je to hokej, motokros, lyže, alebo bicykle. Keďže ako športovec viem, čo to zahŕňa a aké ťažké je presadiť sa v športe, tak každý človek, ktorý dosiahne úspech, je pre mňa určitým spôsobom vzor.
Je to drina, však?
Je to drina, ale veľa vecí vás to naučí. Aj do života. Napríklad ako zvládať prehry, ťažšie situácie. Teda človeka to aj pomerne dobre vychováva.
Čím musí disponovať človek, aby uspel s bicyklom, konkrétne s horským?
Do istej miery odvahou. Aj keď veľa ľudí nás považuje za bláznov, keďže sa nebojíme jazdiť. Ja sa naozaj nebojím, ale to je tým, že to robím roky, čiže nie je to tak, že prídem na hocijaký vrch a bezhlavo sa pustím dolu kopcom.
V podstate na to, aby človek mohol bicyklovať, nemusí disponovať ničím, ale na to, aby súťažil, treba veľmi veľa – dobrý bicykel, jeho nastavenie, fyzický a mentálny tréning hlavy i zvládanie stresu.
Špeciálny zjazd, ktorému sa venujem ja, je vlastne iba o jednej jedinej jazde, ktorá sa počíta, a je naozaj ťažké nastaviť sa tak, aby človek išiel stopercentne, teda nie na 98 percent ani 105, ale na 100 percent. Je potrebné nájsť tú hranu, hranicu, keď človek ide rýchlo, aby nerobil chyby a ani nepadal.
To je na tomto športe najťažšie. Môžete dobre jazdiť celý víkend, ale ak pokazíte jednu vec vo finále, je to celé nanič. Je to teda pomerne zvláštna disciplína, na ktorú treba okrem dobrého jazdného nasadenia aj dobrú hlavu, sústredenie.
Na to, aby človek mohol bicyklovať, nemusí disponovať ničím, ale na to, aby súťažil, treba veľmi veľa – dobrý bicykel, jeho nastavenie, fyzický a mentálny tréning hlavy i zvládanie stresu.
Kto je pre vás na Slovensku konkurenciou?
V zjazde sme momentálne asi traja, ktorí sme si konkurentmi, ale zároveň sme dobrí kamaráti. Strávime spolu celé leto, chystáme sa spolu aj do kempu do Francúzska. Mám na mysli Adama Rojčeka a Denisa Kohúta. Adam je z Liptovského Mikuláša a aktuálne býva v Bratislave a Denis je z Rudiny pri Kysuckom Novom Meste.
Veľakrát sa rozprávame o postoji, nastavení bicykla. Vieme, že keď sa niekto z nás posunie dopredu, tí dvaja sa ho budú snažiť dobehnúť, čiže sa vo svete posúvame spolu dopredu. Je to rivalita i kamarátstvo, jedno s druhým.
Ktorý z dosiahnutých úspechov si vážite najviac? Ktorý považujete za kľúčový?
Asi najväčším úspechom je pre mňa 19. miesto z majstrovstiev sveta v roku 2021 v talianskom Val di Sole. Tamojšia trať je považovaná za jednu z najťažších na svete. A dostať sa medzi top 20 zjazdárov na svete, tak to som ani nedúfal.
V čom je spomínaná trať najťažšia?
Je veľmi strmá, rozbitá, je tam veľa možností na výber stôp, čiže je veľmi ťažké nájsť ideálnu stopu na každom úseku. Navyše fyzicky je veľmi náročná. Už po minúte trate je človek enormne vyčerpaný, no má pred sebou ďalšie dva a pol minúty. A čím je trať nižšia, tým je strmšia, tzn. cyklista naráža na horší a horší terén.
Problém je vydržať ju ísť rýchlo, nájsť najlepšie stopy, nastaviť bicykel. Navyše na majstrovstvách sveta je obrovská konkurencia, takže to 19. miesto bolo pre mňa nečakané – aj s pocitom, že som dokázal odviesť veľmi dobrú jazdu.
Moja radosť i radosť môjho okolia bola veľká. Teším sa aj z titulu majstra Slovenska z roku 2022 a z titulu získaného na minuloročných majstrovstvách Európy, kde som skončil siedmy. To je môj najlepší výsledok v rámci majstrovstiev Európy. Na niektoré výsledky som veľmi pyšný, ale nikdy som šport nerobil len pre ne.
Na niektoré výsledky som veľmi pyšný, ale nikdy som šport nerobil len pre ne.
Najviac vydretý je teda pre vás úspech v Taliansku?
Určite. Na prvý pohľad to síce vyzerá tak, že dosiahnuť 19. miesto v rámci Svetového pohára nie je nič extrémne, ale keď si človek uvedomí, že figuruje medzi najlepšími športovcami sveta, tak je to niečo veľmi hodnotné. Ten, kto sa vyzná v športe, vie oceniť, čo znamená presadiť sa vo Svetovom pohári, špičkovej športovej lige.
Príprava, plány a preteky
Čo vás čaká v najbližšom období?
Tento rok sa najviac sústreďujem na Európsky pohár. Ide o podujatie, kde vieme ako krajina naozaj vyhrávať, jazdiť medzi najlepšími. To je dobré aj pre našich sponzorov, aj celkovo pre našu mentálnu vyrovnanosť, pohodu, lebo keď človek vyhráva a darí sa mu, hneď má inú náladu, inak sa snaží. Európsky pohár má šesť kôl. Prvé kolo máme na konci apríla v Chorvátsku, potom je každý mesiac jedno kolo.
Samozrejme, k tomu pridáme v rámci tréningu aj tie Svetové poháre. Čaká nás Svetový pohár v Poľsku. Je to výnimočné podujatie už tým, že sa uskutoční blízko hraníc Slovenska. To sa často nestáva. Tam sa veľmi teším. Čakajú nás majstrovstvá Európy (v auguste) vo Švajčiarsku na najstrmšej trati sveta. Nikdy som tam nebol, som teda veľmi zvedavý. Má ešte horšiu povesť než trať v Taliansku. Som plný očakávaní.
Majstrovstvá sveta budú v Andorre, kde som už raz bol, ale je tam úplne nová trať, takže som zvedavý, čo nás čaká. Ešte budú majstrovstvá Slovenska. Bude toho pomerne veľa, každé leto mám úplne vybukovaný program. Sezóna sa končí koncom septembra, prípadne menšími pretekmi v októbri. A potom, dúfam, odletím niekam k moru trošku si oddýchnuť.
Ako sa pripravujete na takéto vrcholové podujatia? Máte nejaké grify, ako uspieť?
To, čo mi najviac pomáha, je nemať očakávania. To mi vždy fungovalo najviac, a tak som sa nikdy nesklamal. Veľa ľudí hovorí, že si treba veriť a mať očakávania, ale mne to nikdy nefungovalo. Keď idem na preteky s pocitom, že nikto odo mňa nič nečaká, jazdí sa mi ľahšie a ľahšie sa mi s tým aj mentálne bojuje.
Na každé preteky idem naplno, najlepšie, ako viem, bez očakávaní, nech to dopadne tak, ako má. Toto mi pomáha na veľkých i malých pretekoch – sústrediť sa a jazdiť najlepšie, ako viem.
Keď idem na preteky s pocitom, že nikto odo mňa nič nečaká, jazdí sa mi ľahšie a ľahšie sa mi s tým aj mentálne bojuje.
Čo zahŕňa vaša príprava?
Príprava na všetky preteky je pomerne podobná, či už ide o Slovenský pohár, alebo o Svetový pohár. Trošku sa líši formát – niekde sú štvordňové preteky, niekde len dvojdňové. Celú jar nastavujeme bicykle. Patrí k tomu, samozrejme, fyzický tréning, či už v posilňovni (ten robím celú zimu), alebo potom na jar sa k tomu pridáva veľa šliapania, aby mal človek „zvyknuté nohy“. Aj keď ako zjazdári často až tak veľa nešliapeme, je to fyzicky veľmi náročné, lebo človek je v nepríjemnej polohe polodrepov.
Navyše keďže sa jazdí na stotiny, každý nášľap by mal byť dobrý, silný, čiže treba na to dobré nohy, čo najlepšiu mobilitu, aby sa človek vedel dobre hýbať na bicykli, aby sa nezranil, keď spadne. Je toho teda veľa, ale mentálne človeku pomáha, keď verí, že sa pripravoval správne a zodpovedne.
Všetkým záujemcom hovorím aj sa ich to snažím učiť, že najdôležitejší je čas strávený na bicykli. Ten sa nedá nahradiť žiadnym fyzickým ani mentálnym tréningom.
Dodržujete špeciálny jedálniček?
Ja som ako kontajner, zjem úplne všetko. A zjem toho veľa. Nemám žiadne diéty, nemám žiadne alergie, snažím sa jesť zdravo – veľa zeleniny, veľa ovocia. Keď cvičím, potrebujem veľa bielkovín, keď športujem, veľa sacharidov. Chodil som na vysokú školu a študoval som kondičné trénerstvo, takže viem, čo by som mal jesť a čo nie je úplne správne.
Platí „zdravé raňajky, ľahký obed“, aby bol človek pripravený na popoludňajší výkon. Večer sa oplatí plnohodnotne najesť a všetko potrebné doplniť. A keďže zjazd je najmä o technickej disciplíne, nie úplne o výkonoch, myslím si, že postačí dodržiavať to, čo som uviedol.
Za uplynulé roky som skúšal rôzne diéty, ale bolo to skôr stresujúce. Musel som veľa premýšľať, čo si môžem dovoliť a čo je výživovo správne. Žiadne špeciálne diéty preto nemám.
Všetkým záujemcom hovorím aj sa ich to snažím učiť, že najdôležitejší je čas strávený na bicykli. Ten sa nedá nahradiť žiadnym fyzickým ani mentálnym tréningom.
Rasťo a Garmin
Ktoré zariadenia Garmin používate? Ako vám pomáhajú v športovej kariére?
Používam hodinky a hrudný pás. Keďže v zime trénujem na trenažéri alebo robím intervalové tréningy, tak si sledujem tepovú frekvenciu, pretože bez hodiniek a nejakej kontroly výkonu človek ani nevie, čo robí, a nie je to potom efektívne. V lete používam stopky. Keďže zjazd sa jazdí na čas, je dobré merať si čas aj na tréningu.
Najnovšie si sledujem aj spánok, to ma veľmi baví. Hodinky mi ukazujú, koľko bodov za spánok som dostal, takže každé ráno si pozerám ich ranné hlásenie. Snažím sa spať osem hodín, vtedy sú tie čísla najlepšie (aj keď nie vždy sa mi to dá). Využívam aj informácie o pripravenosti na tréning. Hodinky sú vlastne taký tréner na zápästí.
Aktuálne nemám žiadneho osobného trénera, ktorý by ma pripravoval. Za uplynulé roky už viem, čo mám robiť, ale takýto pomocník, akým sú hodinky Garmin, pokiaľ ide o mapovanie zdravotného stavu, je výborný.
Vy ste nechceli robiť trénera?
Keď jedného dňa prestanem pretekať, tak by som určite rád trénoval, trénerstvo som vyštudoval. Teraz na to nemám čas.
Ktoré z funkcií športových hodiniek využívate najviac?
Vždy sa v nich pozriem na aktivity, ktoré mám obľúbené – horský bicykel, elektrobicykel, posilňovňa, v zime hokej. To sú štyri aktivity, ktorým sa v tomto období venujem najviac, v lete najmä horský bicykel.
Je toho pomerne veľa, čo vyhodnocujú. Napríklad tepovú frekvenciu počas spánku, evidujú, ako telo odpočíva, sledujú stres počas dňa i to, ako sa človek hýbe, koľko poschodí či krokov zvláda. Registrujú, akú záťaž máte aj mimo tréningov. Hodinky mám pri sebe celý deň, nikdy ich nedávam dolu z ruky – ani počas spánku, ani pri sprchovaní.
Vedia, akú mám pripravenosť na tréning, či som oddýchnutý alebo nie. Stále ma sledujú. (úsmev) Samozrejme, nemusím brať na to ohľad, ak nechcem. No vedia mi dokonca odporučiť, aký tréning by bol vhodný v daný deň. Čiže hneď ako zapnem na hodinkách aktivitu označenú ako horský bicykel, ukáže sa návod na tréning. Je zaujímavé, čo všetko dokážu hodinky…
Registrujú, akú záťaž máte aj mimo tréningov. Hodinky mám pri sebe celý deň, nikdy ich nedávam dolu z ruky – ani počas spánku, ani pri sprchovaní.
Nehrozí vám v súvislosti s nimi závislosť?
Ťažko povedať, či by mi nechýbali, keby som si ich dal dole. (úsmev) Nedávno sme riešili, ktorý model si vybrať, keďže Garmin ich má veľa. Tie, ktoré mám, sú vhodné do tých najextrémnejších podmienok, pretože ak celý deň prší, neraz jazdím v blate. Hodinky sú potom špinavé, mokré, ale zároveň sú zabezpečené tak, že je len malé riziko ich poškriabania, poškodenia, rozbitia.
Keď totiž jazdím na bicykli, ruky sa pri jazde hrboľatým terénom trasú a ťažké hodinky by boli do takého prostredia nepohodlné. A o týchto hodinkách, ktoré nosím, ani neviem, že ich mám na ruke. Predtým som mal model Instinct 2, teraz mám Instinct 2X s väčším displejom. Doteraz som využil už troje hodiniek značky Garmin.
Skúste porovnať obdobie bez týchto hodiniek a s nimi. V čom vidíte najväčšie rozdiely?
Život bez nich je väčší freestyle, človek žije bez dát, všetko robí viac pocitovo. Do istej miery je oslobodzujúce, že robíte iba to, na čo máte chuť. Ale na druhej strane pre športovca, ktorý potrebuje byť trénovaný, je to veľký pomocník. Ja som predtým hodinky nenosil, ale pokiaľ budem aktívny v športe, určite ich budem využívať. Je to o sebadisciplíne pomocou dát.
Myslíte si, že by ste bez nich mali horšie športové výsledky?
Minimálne by mi chýbala disciplína, aj keď ja som disciplinovaný človek. Takisto aj všetci moji spomínaní športoví konkurenti majú hodinky Garmin, dokonca všetci máme spomínaný model, lebo je ľahký a na to, čo potrebujeme, asi najlepší. Často sa o tom spolu rozprávame.
A čo sa týka tých, ktorí majú svojich trénerov, tak oni im aj na základe tepových frekvencií dávajú tréningy. Sme aktívni športovci a sú to športové hodinky, sú súčasťou nášho života, tréningového plánu. A napokon, je to aj imidžovka.
Je to o sebadisciplíne pomocou dát.
Prečo Garmin a nie iná značka?
Páči sa mi dizajn a komunikácia s Garminom. Mám s týmto výrobcom veľmi dobrú spoluprácu. Sú ochotní pomôcť, poradiť mi. Vo firme vedia, aký šport robím, čo by mi mohlo vyhovovať. Je to obrovský benefit a dôvod, prečo práve Garmin.
V minulosti som mal s niektorými sponzormi aj zlú komunikáciu, resp. žiadnu. S Garminom sme konzultovali tri modely. Záleží totiž aj na tom, akí zdatní ste v cyklistike. Ak jazdíte iba rekreačne, stačia vám aj imidžové hodinky. No my športovci, ktorí súťažíme, sme riešili výdrž, ochranu hodiniek aj ich ľahkosť, pokiaľ ide o váhu na ruke.
Model zo série Instinct je vyhovujúci aj na zjazdovú cyklistiku, pretekanie. Hlási vám aj počasie, východ a západ slnka, tep. Môžete si nastaviť, čo všetko chcete mať na úvodnej obrazovke, pričom sa môžete preklikávať ďalej a ďalej.
V mobile mám apku Garmin Connect, ktorá vytiahne z hodiniek všetky tréningy. K dispozícii mám rôzne grafy, dĺžky krokov, čas opory, ba dokonca aj stav, koľko milisekúnd je moja noha na zemi. Keďže nie som bežec, využívam najmä dáta tepovej frekvencie.
V cyklistike však často využívame aj výšku „naklesaných“ metrov. Tie sú pre mňa veľmi dôležité, lebo trénujem jazdu dolu kopcom. V aplikácii presne vidím, koľko metrov som išiel hore, koľko dole. Ja vlastne využívam iba zlomok z mnohých údajov, ktoré mi hodinky ponúkajú, a aj tak mi to veľmi pomáha.
Ak jazdíte iba rekreačne, stačia vám aj imidžové hodinky. No my športovci, ktorí súťažíme, sme riešili výdrž, ochranu hodiniek aj ich ľahkosť, pokiaľ ide o váhu na ruke.
Funkcia, ktorú hodinky nemajú, ale uvítali by ste ju?
Ak by hodinky reflektovali aj meranie wattov, teda to, akou silou tlačíte do pedálov. Bolo by skvelé vnímať tento výkon priamo z hodiniek. Športovec by nemusel mať namontovaný ďalší prvok na bicykli, keďže zatiaľ je to tak, že merače výkonu – „pedále“ – sú namontované zvlášť.
V každom prípade, na to, ako málo miesta na ruke hodinky zaberú, je až neuveriteľné, čo všetko sa dá do nich dostať. Napríklad je veľmi dobré, že merajú tep aj zo zápästia. Nemusíte mať zakaždým na sebe hrudný pás, aj keď meranie s ním je oveľa presnejšie. No na približnú tepovú frekvenciu stačí zmerať tep aj zo zápästia.
No a ďalší dôvod, prečo mám garminy rád, je ten, že po úplnom nabití batérie vydržia až 40 dní. Nemusím ich nabíjať každý večer ako mobilný telefón ani na to myslieť. Nabijem ich raz za 5 – 6 týždňov a mám pokoj (plusom je solárne nabíjanie).
Vývojári firmy Garmin to všetko robia na základe komunikácie s používateľmi či už na osobných stretnutiach, alebo formou rozhovorov, dotazníkov. Zisťujú rôzne aspekty a dáta vyhodnocujú. To je pre nich najdôležitejšie – mať spätnú väzbu od používateľov a snažiť sa produkt ešte zlepšiť, spresniť, posunúť dopredu.
Priblížili ste, ako fungujete s hodinkami, ale zastavme sa na chvíľu aj pri používaní hrudného pásu.
Keď som si meral tep iba zo zápästia pri zjazde na bicykli, údaje boli veľmi nepresné, lebo ako jazdec sa v teréne na bicykli veľmi trasiem, celý bicykel skáče, terén nie je rovný, takže meranie odráža tento stav. No keď si dám hrudný pás pod chrániče, na holé telo, veľmi pevne sedí na hrudníku, je blízko pri srdci, a tak sú tie dáta oveľa presnejšie. Presnosť meraní považujem za najväčší benefit hrudného pásu – predovšetkým pri zjazdoch pretekárov.
Dá sa pri športe, ktorému sa venujete, vôbec fungovať bez hrudného pásu?
Pri jazde nie, ale na tréningu, napríklad v posilňovni, nosím iba hodinky. Aj keď iba celkom nedávno som sa dozvedel, že počas tréningu nemusím používať hodinky, ale len hrudný pás. Ten tréning zaznamená a potom si z neho hodinky vytiahnu výsledky.
Presnosť meraní považujem za najväčší benefit hrudného pásu – predovšetkým pri zjazdoch pretekárov.
Základom je, aby sa pri tom človek nestresoval, aby ho to pri používaní tešilo. Na väčšinu tréningov si beriem hodinky aj hrudný pás. Hodinky vám počítajú napríklad i to, koľko opakovaní v posilňovni spravíte.
Som jazdec, nie vývojár, ale klobúk dolu pred týmito devízami. Ja ich využívam zhruba 15 – 16 rokov, ale tí, čo robia vytrvalostné športy, napríklad triatlon, by bez takýchto hodiniek vôbec nemohli fungovať.
Rady zo života aj do života
Niektorí ľudia relaxujú pri športe, ako relaxujete vy ako športovec?
S otcom na rybách. Nechodím na ryby často, ale takýto oddych mám najradšej. A takisto rád trávim čas s kamarátmi, keď som doma. To je pre mňa najväčší relax a asi aj dôvod, prečo som zostal žiť na Slovensku. No aj hokej je pre mňa skvelý relax. Vždy sa naň teším, lebo tam mám spoluhráčov, dobrých kamarátov.
Ešte sme nehovorili o kvalite bicyklov. Podľa čoho sa má záujemca o bicykel orientovať, aby si vybral dobre?
Parametrov je veľa, často dostávam otázky, aký bicykel si vybrať. Nemôžem radiť začiatočníkom, aby si kúpili bicykel, aký mám ja. Je to, ako keby ste človeku, ktorý si chce kúpiť auto, radili, aby si na cestu do mesta kúpil formulu. To isté platí aj o bicykloch. Ja mám pretekársky špeciál, je to bicykel určený na zjazdárske trate.
Väčšine ľudí však odporúčam „všeobecný bicykel“, tzn. celoodpružený, dobré prevody, aby sa vedeli dostať aj na kopec a aj si užili jazdu dolu kopcom. A radím im aj bicykel s teleskopickou sedlovkou (sedlo vo vysokej polohe). Ja som dostal ponuku jazdiť za Kellys Factory Team, povedal som im áno a od roku 2016 až dodnes jazdím za tento tím.
Každý rok bicykel, na ktorom jazdím, nejakým spôsobom zlepšujeme. Sám sa na tomto vývoji podieľam, dávam im spätnú väzbu, testujem rôzne veci. Som spokojný.
Každý rok bicykel, na ktorom jazdím, nejakým spôsobom zlepšujeme. Sám sa na tomto vývoji podieľam.
Prečo ste sa rozhodli aj cez videá na internete šíriť osvetu o športe, ktorý reprezentujete?
Nevymyslel som to ja, bol to nápad firmy Kellys, ako cez jazdenie na bicykloch poskytnúť ľuďom určitú hodnotu. Keď sme nahrali zopár prvých videí, videl som, že ľuďom sa to páči a tešia sa z toho, že ich to chce niekto naučiť. Uveril som, že aj toto je spôsob, ako sa tým živiť, a že preteky nie sú všetko. Pekne sa to rozvinulo.
Dnes je evidentné, že športovec bez sociálnych sietí nemôže fungovať. Rád poradím ostatným aj touto formou – cez web sa neprihováram len jednému človeku, ale mnohým. Môžem im tak veľa odovzdať a ten, kto má záujem, si to nájde. Takto ľudí aj vzdelávam.
Plánujete si založiť biznis?
Chcel by som ostať pri bicykloch. V lete rád robím tréningy, viac by sa dalo venovať aj kempom. Čaro kempov spočíva v tom, že záujemcovia sami radi prídu za vami, že sa chcú niečo naučiť. Ja im odovzdávam iba to, čo viem.
Nemám vytlačené žiadne materiály, nehovorím žiadne poučky. Oni sú za to vďační a mňa vnútorne teší, že som niekomu pomohol a že konkrétny človek sa môže cítiť na bicykli lepšie, mať z toho väčšiu radosť. Zatiaľ mávam iba 1 – 2 kempy ročne (každý trvá väčšinou 2 – 3 dni), lebo takmer každý víkend mám obsadený.
Rád by som sa tomu venoval vo väčšej miere, ale až vtedy, keď už nebudem pretekať, lebo nerád sedím na piatich stoličkách naraz.
Rád poradím ostatným aj touto formou – cez web sa neprihováram len jednému človeku, ale mnohým. Môžem im tak veľa odovzdať a ten, kto má záujem, si to nájde. Takto ľudí aj vzdelávam.
Aké chyby pri tomto športe podľa vás ľudia robia najčastejšie?
Závisí to aj od veku. Mladí chalani sa do všetkého neraz až bezhlavo hrnú, starší ľudia sú zas príliš opatrní. Veľmi častou chybou je zlý postoj – ľudia neraz sedia na bicykli príliš v drepe, potom ich bolia nohy. Nepoužívajú prednú brzdu. Boja sa, že spadnú, preto brzdia len zadnou, čo takisto nie je správne.
Často sa stáva, že nevhodne držia riadidlá, čo môže byť až nebezpečné. Alebo pozerajú príliš blízko pred seba a potom nevidia, čo prichádza. Čím rýchlejšie idú, tým je to pre nich stresujúcejšie. No a asi každý sa chce naučiť skákať na bicykli.
S akými najčastejšími mýtmi sa stretávate v cyklistike?
Od vysokej školy sa stretávam s poznámkami, načo trénujem, keď jazdím iba dolu kopcom. Pre mnohých to dokonca ani nie je šport, len púšťanie sa dolu kopcom. To som počúval často, dokonca aj od učiteľov. Potom pri fyzických testoch videli, aká je realita.
V súčasnosti je veľa mýtov spojených s príchodom elektrobicyklov. Napríklad ide o tvrdenia, že sú to motorky alebo že je to iba pre lenivých ľudí, prípadne že sa na tom nedá trénovať. Väčšinou to tvrdia ľudia, ktorí na nich nikdy nesedeli.
Na porovnanie, na elektrobicykli toho stihnem ako športovec za kratší čas viac ako na klasickom bicykli. Na trénovanie používam doma elektrobicykel, ale na súťažiach klasický zjazdový bicykel. A pre zaujímavosť, veľmi dobrý klasický bicykel môžete kúpiť za cca 4 000 eur, elektrobicykel možno za 6 000 eur. Najdrahší elektrobicykel však kúpite aj za 15 000 eur, klasický zase aj za 10 000. Cena sa odvíja od výbavy, značky atď.
Na trénovanie používam doma elektrobicykel, ale na súťažiach klasický zjazdový bicykel.
Čo na vaše úspechy hovoria vaši priatelia, rodina, známi?
Rodičia na začiatku nesúhlasili s cyklistikou, pretekmi. Báli sa o mňa. Keď však videli, že sa posúvam vpred, začali sa z úspechov tešiť spolu so mnou. Akceptujú tento šport, fandia mi. Vedia, že patrí ku mne.
Autor: Andrea Eliášová
Vypočujte si: Rasťo o Garmine
➡ audio nahrávky z článku:
